Psychologická podpora

Sieť psychológov Ligy proti rakovine 

Liga proti rakovine vytvorila a financuje sieť psychológov, ktorí bezplatne pomáhajú pacientom a ich blízkym na celom Slovensku.V rámci projektu Sieť psychológov poskytujú konkrétni psychológovia individuálne i skupinové poradenstvo pacientom priamo v nemocniciach, v Centrách pomoci Ligy proti rakovine, alebo vo vlastných priestoroch odborníka. Služby psychológov LPR sú pre pacientov a ich rodinných príslušníkov bezplatné. 

Liga má k dispozícii 20 psychológov. Pacientom a ich príbuzným poskytujú poradenstvo, prípadne terapiu, krízovú intervenciu, sú účastní na vizitách, prichádzajú k lôžkam pacientov a vedú s nimi rozhovory. Robievajú relaxačné cvičenia, poskytujú telefonické a emailové poradenstvo. V ojedinelých prípadoch sú ochotní prísť aj domov

S Ligou proti rakovine spolupracuje aj onkopsychologička PhDr. Andrea Križanová, PhD., s ktorou sme sa rozprávali o dôležitosti psychologickej podpory pre onkologických pacientov. 

Ako zvládnuť šok z oznámenia diagnózy?

Treba povedať, že šok z diagnózy je prirodzenou reakciu na stresovú situáciu - chorobu. Po šoku, kedy pacient nechce uveriť, že prečo práve on ochorel, prichádzajú emócie. Sú u každého pacienta individuálne, od hnevu, strachu, úzkosti atď. Je dôležité aby pacient túto fázu „odžil“, aby sa mohol posunúť ďalej. Počas sedenia s týmito emóciami pracujeme a rešpektujeme ich. Niektorí pacienti prichádzajú s požiadavkou: Ako sa mám zabaviť strachu? Samozrejme, že pracujeme aj technikami na zvládanie emócií. Ale je dôležité tieto emócie akceptovať a nemať od pacienta nereálne očakávania v zmysle: Mysli pozitívne. Takže zvládnuť šok a emócie z choroby pomôže akceptovať ich, nepotláčať ich a mať sa s kým o ne podeliť. Pokiaľ by pretrvávali príliš dlho a aj po liečbe, riešiť to môže aj psychiater. Vhodná je aj psychoterapia.

Ako oznámiť diagnózu rodine?

Onkologické ochorenie zasiahne nielen život pacienta, ale aj celú rodinu. Závisí od toho, v akom vzťahu sme k pacientovi, a akú dôležitú úlohu v našom živote zastáva. Pri oznámení treba byť autentický, úprimný a otvorený. Takže hovoriť o zdravotnom stave pravdivo a nebáť sa pri tom emócií. Vedieť si spoločne poplakať môže byť veľkou úľavou pre obe strany. Taktiež nezabúdať na dotyk, ktorý znižuje úzkosť a strach.

Ako prebiehajú individuálne sedenia so psychológom? Ako dlho trvajú a ako sa na ne možno objednať?

Onkologický pacient si môže vybrať či bude navštevovať individuálne sedenia u psychológa, alebo skupinové sedenia. Závisí to od toho, čo pacient potrebuje a to mu odporučím. Depresívny a úzkostný pacient potrebuje skôr individuálne sedenia. Pacient, ktorý potrebuje podporiť a prijať ochorenie a naučiť sa žiť s neistotou, potrebuje skôr skupinové sedenia. Sedenia trvajú približne 50 minút. Pri niektorých úzkostných problémoch majú sedenia pevnú štruktúru, kedy používam techniky kognitívno – behaviorálnej terapie, ale pri vzťahových problémoch a zvládaní ochorenia sa prispôsobujem tomu, čo pacient potrebuje v danom čase riešiť. Kognitívno-behaviorálna terapia je v súčasnej dobe najrozšírenejšia terapia zo všetkých terapeutických smerov. Zameriava sa na riešenie prítomných problémov, rieši konkrétne zmeny v živote človeka. Pri technikách sa pracuje s myšlienkami pacienta a jeho prežívaním. Využívajú sa relaxačné techniky na zvládanie úzkostných stavov. Kontakt na psychológov môžete nájsť na stránke Ligy proti rakovine, kontakt na mňa aj na stránke Onkologického ústavu sv. Alžbety, kde pracujem.

Ako prebiehajú skupinové sedenia? Ako sa do nich zapojiť?

Na skupinové sedenia chodia pacienti, ktorí sa vzájomne podporujú a sú často aj pozitívne naladení. Sú tu pacienti v remisii, v recidíve, na začiatku diagnostikovania choroby. A to je dobre. Pretože pacienti v remisii sú pozitívnym príkladom pre pacientov v chorobe. Ukazujú im, že je to časť životnej etapy, ktorú treba prekonať a pacient môže žiť ďalej život, hoci s určitými obmedzeniami. Okrem toho na skupine zvyknem aplikovať relaxačné cvičenia, pomocou ktorých sa pacienti môžu naučiť uvoľniť sa, vyčistiť myšlienky. Je to otvorená skupina, takže nemáme limitovaný počet. Býva nás tak do 10 ľudí. Termíny skupinového sedenia pacienti nájdu na stránke Ligy proti rakovine, v programe. Stretávame sa 2-krát mesačne.

Celý rozhovor s Dr. Križanovou nájdete v Krvinke 3/2018

Keď ochorie blízky 

Onkopsychologičkou je aj Mgr. Silvia Schmidtmayerová, ktorá pôsobí aj v Združení pacientov s dermatologickými malignitamiK psychologickým aspektom starostlivosti o chorého blízkeho uvádza: Ak sa človek ocitne v situácii, že mu ochorie blízky, vždy to so sebou prináša istú mieru stresu. Ide o strach o zdravie niekoho, na kom nám záleží. Ide o neistoty, ako sa choroba bude vyvíjať, aké problémy so sebou prinesie, o narušenie každodennej rutiny, alebo rytmu celého dovtedajšieho života.

Vieme, aké je, keď nám blízky človek ochorie na chrípku. Zrazu nám pribudnú na plecia jeho povinnosti, musíme stihnúť aj nakúpiť, aj vziať deti zo školy či škôlky, ísť do lekárne po nové lieky a uvedomujeme si, ako veľa toho musíme stihnúť. Takéto takpovediac krátkodobé prebranie povinnosti za blízkeho človeka je únavné aj vyčerpávajúce, ale človek vie, že za týždeň či dva sa situácia aj život vrátia do zabehnutých koľají. V prípade, ak náš blízky človek ochorie na onkologické ochorenie, situácia je úplne iná. Nie je to ochorenie krátkodobé a diagnóza „onko“ prináša so sebou najvyššiu možnú mieru stresu, akú choroba môže do života vniesť. Zrazu nie sú na našich pleciach len dovtedajšie povinnosti chorého, ale pribudne k nim aj starostlivosť o neho samotného. Miera starostlivosti je veľmi individuálna, tak ako sú každý pacient a jeho prežívanie choroby celkom jedinečné.

Starostlivosť o onkologického, alebo smrteľne chorého pacienta je nesmierne náročná, aj vyčerpávajúca. Ako po psychickej, tak po fyzickej stránke. Nezriedka sa stáva, že sa opatrovateľ úplne oddá chorému, prestáva žiť svoj život a všetku svoju energiu venuje starostlivosti o chorého. Aj takáto oddanosť je zrozumiteľná, ale je veľké riziko, že je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. Človek má aj svoj život, prácu, ktorá zrazu musí uživiť rodinu, čo zostane bez jedného príjmu, možno sú v rodine malé deti, o ktoré sa treba tiež starať. Opatrujúci môže trpieť výčitkami voči chorému, že mu nie je dosť dobrou oporou, že nie je dostatočne nápomocný, že mu nedokáže uľaviť v bolesti. Aj tu si však treba povedať, že nikto z nás nie je všemocný. Často krát sa všetka pozornosť venuje chorému, a aj chorému niekedy aj prílišná pozornosť môže byť na ťarchu. Pacient si tiež uvedomuje, čo jeho choroba prináša do života najbližších.

Situácia je iná, ak ochorie manžel, keď ochorie starý rodič a úplne najkritickejšia, keď ochorie dieťa. Mnohí poznáme z vlastného života moment, keď ide v televízii reportáž o chorých deťoch, nevyliečiteľne chorých pacientoch a my hneď prepneme stanicu, aby sme to ani nevideli. Je to prirodzené, že dívať sa na utrpenie druhých, nevinných ľudí, či malých detí je bolestivé. Ak nám však zrazu ochorie blízky človek, ktorý je odkázaný na našu pomoc a podporu, návšteva nemocníc a onkologických oddelení sa stáva zrazu našou každodennou rutinou. Už sa pred ňou nedá ujsť, nedá sa prepnúť ako program v televízii.

Ak sme svedkami konečnej fázy, zomierania blízkej osoby, je to najťažšia situácia akej môžeme byť v živote vystavení. Opäť je dôležité pripomenúť, že takáto fáza môže byť dlhá aj krátka, pokojná alebo dramatická. Vo veľkom vypätí a psychickej bolesti, ktoré sú prítomné ak sme svedkami pomalého a bolestného zomierania blízkeho, môže nám napadnúť myšlienka, že by bolo lepšie, ak by už zomrel a nemusel viac trpieť. Vzápätí nás premôžu pocity viny, za to že si želáme jeho smrť. Ale aj takéto myšlienky môžu byť súčasťou prežívania ťažkej situácie. Sú legitímne a pochopiteľné, vzišli z veľkej beznádeje. Rodič, ktorého dieťa je nevyliečiteľne choré, môže po celý jeho zvyšok života pretrvávať vo fáze smútku, pretože, ako rodičovi je mu nepredstaviteľné, aby sa s niečím takým, ako je smrť vlastného dieťaťa, zmieril. Sú ľudia, ktorí po strate blízkeho zostávajú akoby už navždy vo fáze hnevu, nedokážu „odpustiť“ že ich milovaný človek ich navždy opustil a odišiel z ich spoločného života. Celý článok Mgr. Schmidtmayerovej nájdete v Krvinke  1/2017. 

Depresia pri onkologických ochoreniach 

Podľa psychiatričky MUDr. Vandy Valkučákovej z Psychiatrického oddelenia Fakultnej nemocnice v Trnave býva depresia častým pridruženým ochorením u onkologických pacientov. Podľa štúdií zasahuje približne 15-25% pacientov s onkologickou diagnózou, bez rozdielov medzi pohlaviami. Depresívne a úzkostné poruchy bývajú častejšie u pacientov na paliatívnej starostlivosti a u mladších vekových kategórií. Smútok a depresívne rozlady bývajú normálnou reakciou na krízy, ktorými jedinec prechádza počas liečby onkologického ochorenia. Práve preto je nevyhnutné rozlišovať medzi „primeraným“ stupňom depresívnych pocitov a depresívnym syndrómom, ktorý vyžaduje intervenciu – či v podobe psychologických podporných pohovorov, psychoterapeutických skupinových alebo individuálnych sedení až po nasadenie psychofarmakologickej liečby.

Štandardne, počiatočná, psychická odpoveď na diagnostikovanie onkologického ochorenia trvá niekoľko dní až týždňov, zahŕňa pocity skepsy, popierania a beznádeje. Táto normálna reakcia je časťou spektra depresívnych symptómov od „normálneho smútku“, tzv. adaptačnej poruchy až po depresívnu poruchu. Úvodná emočná odpoveď môže začínať pocitmi duševnej nepohody, mrzutosti, úzkosti a postupným zvyšovaním vnútorného nepokoja. Môžu sa dostavovať poruchy spánku, znížená chuť do jedla, úzkosť, podráždenosť, vtieravé myšlienky zamerané na obavy z budúcnosti a podobne. Odhaduje sa, že približne polovica pacientov sa úspešne adaptuje na diagnózu pomocou vlastných záťaž zvládajúcich mechanizmov. Znakmi úspešnej adaptácie sú aktívne udržiavanie sa v bežnom dennom živote, minimalizácia dopadov ochorenia na roly zastávané pacientom v pracovnej či partnerskej sfére, dostatočná regulácia emocionálnej odpovede k ochoreniu a zvládanie pocitov beznádeje, bezmocnosti, viny a bezcennosti. Na druhej strane, nevhodné mechanizmy vyrovnávania sa so záťažovou situáciou, ako napr. vyhýbavé správanie, negatívne sebahodnotenie, prílišné zaoberanie sa s fyzickými symptómami ochorenia a zameranie na katastrofické scenáre, prispievajú k rozvoju depresívnych a úzkostných porúch. 

Príznaky depresívneho syndrómu:

  • depresívna, smutná nálada väčšinu dňa v priebehu viacerých dní,
  • strata radosti a záujmu o aktivity, ktoré jedinca predtým zaujímali,
  • strata chuti do jedla,
  • poruchy spánkového cyklu,
  • únava,
  • pocity zbytočnosti, neprimeranej viny,
  • opakované premýšľanie o smrti,
  • samovražedné myšlienky.

Rizikové faktory pre rozvoj depresie:

  • depresívna porucha v čase stanovenia diagnózy,
  • nedostatočná kontrola bolesti,
  • vážnejšia prognóza, pokročilé štádium ochorenia,
  • vyššia miera dysfunkcie v súvislosti s onkologickým ochorením,
  • podávanie chemoterapeutík, ktoré môžu mať depresiu - vyvolávajúci účinok  (kortikosteroidy, prokarbazín, cytokíny a pod.),
  • výskyt depresívnej poruchy v minulosti, príp. suicidálneho (samovražebného) konania,
  • nedostatočný podporný sociálny systém (pacienti bez partnerského vzťahu, bez rodiny, bez dostatočného zázemia priateľov a pod.),
  • pretrvávanie iracionálnych presvedčení alebo negatívne zmýšľanie v súvislosti s diagnózou.

V zásade môžeme hovoriť o depresívnej poruche, ak symptómy pretrvávajú minimálne 2 týždne. Pre povahu onkologických ochorení je niekedy ťažké odlíšiť fyzické príznaky depresie od príznakov samotného ochorenia alebo prípadných nežiadúcich účinkov liečby, špeciálne pri pokročilom onkologickom ochorení alebo v aktívnej fáze liečby. Úlohou lekára v prípade podozrenia na rozvoj depresívneho syndrómu je adekvátne zhodnotiť symptómy.

Ľahké formy depresie môžu byť terapeuticky ovplyvnené podpornými rozhovormi na individuálnej alebo skupinovej úrovni. Dokonca, aj v prípade absencie depresívneho syndrómu, pacienti nezriedka žiadajú o odporučenie podporných skupín, prípadne psychológa alebo psychiatra za účelom podpornej liečby. V prípade intenzívnych, pretrvávajúcich, či stupňujúcich sa  symptómov značiacich depresívnu poruchu je nutné pristúpiť k liečbe psychofarmakami.

Najčastejšie bývajú diagnostikované tzv. adaptačné poruchy, ktoré môžeme laicky chápať ako tzv. reaktívnu depresiu. Adaptačná porucha ešte nespĺňa priamo kritéria depresívnej epizódy, ale môže negatívne ovplyvňovať, zasahovať, do bežného denného fungovania jedinca (napr. zlyhávanie v školskom alebo pracovnom prostredí, v starostlivosti o domácnosť). Ideálny manažment depresívneho syndrómu predstavuje kombináciu podpornej psychoterapie, kognitívno-behaviorálne techniky a antidepresívnu liečbu. Kognitívno-behaviorálny prístup zahŕňa posudzovanie pacientových predstáv o diagnóze a liečbe za účelom odstránenie iracionálnych myšlienok, ktoré vedú k pocitom bezmocnosti a beznádeje. Súbežne sa nevhodné vzorce správania a myšlienky korigujú adekvátnymi náhradnými aktivitami, napr. relaxačnými a imaginačnými technikami.

Antidepresívna liečba onkologických pacientov býva podceňovaná, napr. pre neadekvátne zhodnotenie pacientových psychických symptómov, prípadne sa pristúpi len k psychologickej asistencii. Napriek nespornej účinnosti liečby antidepresívami sa k ich optimálnemu použitiu v onkológií nepristupuje často. Podľa dostupných údajov len menej ako 5% onkologických pacientov má antidepresíva predpísané, pričom len 20% pacientov s klinicky významným depresívnym syndrómom dostáva antidepresívnu liečbu. Pacienti z antidepresívnej liečby v onkológií môžu profitovať aj v prípade, že nespĺňajú priamo diagnostické kritéria pre depresívnu poruchu. Antidepresíva redukujú úzkosť, vplývajú na poruchy spánku, znížený apetít, nevoľnosť, pozitívne vplývajú na motiváciu, prispievajú k redukcii chronickej bolesti. Nezanedbateľný je nepriamy pozitívny vplyv na funkciu imunitného systému. Manažment antidepresívnej liečby je v kompetencii psychiatra. Pri nasadení vhodného liečiva sa prihliada na profil symptómov, sprevádzajúce ochorenia a možné liekové interakcie.    

Antidepresívny účinok antidepresív nenastupuje ihneď, na úvodnú odpoveď liečiva je nevyhnutné čakať minimálne dva týždne. Počas tejto doby je vhodné pristúpiť ku symptomatickej krátkodobej liečbe liekmi proti úzkosti, prípadne hypnotikami pri poruchách spánku.

Celý článok MUDr. Valkučákovej nájdete v Krvinke č. 1/2016. 


Viac
Pridajte sa na Facebooku
Finančná podpora

Aj malým príspevkom nám pomáhate prinášať pacientom zrozumiteľné a aktuálne informácie a presadzovať práva pacientov na kvalitnú zdravotnú starostlivosť.