Viac
Pridajte sa na Facebooku
Finančná podpora

Aj malým príspevkom nám pomáhate prinášať pacientom zrozumiteľné a aktuálne informácie a presadzovať práva pacientov na kvalitnú zdravotnú starostlivosť.

Môj príbeh - Róbert

Volám sa Róbert, mám 43 rokov, žijem v Dubnici nad Váhom a moja diagnóza je AML. Tento rok 8.12.2015 to bol presne rok, čo som sa dozvedel, že mám leukémiu. Bol to šok a nechcel som tomu uveriť. Veď mi nič nebolo, len som sa cítil slabý a zrazu mi v nemocnici hovorili, že tam musím zostať a budem tam minimálne mesiac, celé Vianoce aj Silvester a mám smrteľnú chorobu, a keď sa nezačnem hneď liečiť, tak zomriem. V tom šoku som odmietal všetko, čo mi lekárka hovorila, nechcel som zostať v nemocnici v Bratislave počas Vianoc keď moja budúca manželka bola doma v Dubnici. Našťastie som jej hneď zavolal čo sa stalo, potom som ešte volal aj sestre a všetci ma prehovárali, aby som sa začal liečiť. Som im za to veľmi vďačný. Prvá chemoterapia, aspoň jej podávanie bolo v pohode, začal som si myslieť, že to nebude až také ťažké. Potom prišli komplikácie, moje črevá začali štrajkovať. Neviem ako som to všetko prežil, ale znovu mi pomohli moji najbližší, Vlaďka skoromanželka, sestra Lucinka a celá rodina aj kolegovia a lekári a sestričky z nemocnice na Antolskej. A ešte mi pomohlo aj to, že som sa rozhodol, že tú leukémiu porazím za každú cenu. Keď črevá začali pracovať vedel som, že to už "dám". Aj bez vlasov, o 25 kg ľahší ale "dám" to. V januári som išiel domov. O dva týždne som bo zase v nemocnici na ďaľšiu chemoterapiu- tá bola oproti prvej "brnkačka". Po 7 dňoch som bo znovu doma. Začiatok februára zase na Antolskej - bol som tam ako doma. Skolil ma nejaký vírus. našťastie rýchlo zistili aký a o tri týždne som bol doma. Potom bolo obdobie, keď som sa cítil dobre, chodil som len na kontroly do Bratislavy a Trenčína a čakal som na vhodného darcu kostnej drene. V apríli som sa dozvedel, že mám vhodného darcu a 20.4. nastupujem do nemocnice na transplantáciu. Transplantácia prebehla podľa mňa dobre. mesiac v "sterile", mukozitída v ústach, bolesti hlavy a po 21 dňoch ma prepustili. Bol som "nový" človek. Zase bez vlasov a bez imunity. Všetky tie lieky čo som bral a beriem, majú niečo do seba, pretože som od transplantácie bol v nemocnici len raz - BK vírus, bolesti pri močení boli hrozné, ale aj tie som prekonal. Od júla som zdravý, ak sa to tak dá nazvať. Po transplantácii som už pol roka a napriek tomu, že musím dodržiavať diétu, dávať pozor na to, aby som neochorel, z liekov mám zmeny nálad (čím najviac trpí moja Vlaďka), som opuchnutý ako mesiačik a nevládzem chodiť-napriek tomu všetkému je to paráda - budú Vianoce, moje 43-tie a zároveň moje prvé, a to som si minulý rok myslel, že už žiadne nezažijem. Zvládnuť leukémiu musím sám ( keď dodržiavam pravidlá tak sa to dá, aj keď to nie je ľahké), ale bez pomoci to nepôjde, preto ďakujem všetkým čo mi pomohli dostať sa až sem, mojej Vlaďke, sestre Lucinke, celej rodine, kolegom čo boli kvôli mne darovať krv a v neposledom rade doktorke Horváthovej, doktorke Masákovej a všetkým doktorom a sestričkám na Antolskej.
Táto choroba mi veľa vzala a paradoxne mi aj veľa dala. Čo mi dala? No schudol som a konečne mám ideálnu váhu a uvedomil som si, že dokážem veľa vecí, stačí keď chcem, teším sa z maličkostí, teším sa z každého nového dňa a uvedomil som si ako veľmi ma milujú moji najbližší a ako veľmi ich milujem ja.