Viac
Pridajte sa na Facebooku
Finančná podpora

Aj malým príspevkom nám pomáhate prinášať pacientom zrozumiteľné a aktuálne informácie a presadzovať práva pacientov na kvalitnú zdravotnú starostlivosť.

Môj príbeh - pani Mária

28. jún  2013. Dlho očakávaný piatok.  Pre študentov, lebo končí ďalší školský rok, ale najmä pre mňa, lebo končí jedna veľká etapa v mojom profesionálnom živote. Telocvičňa plná žiakov hučí... Pozerala som sa na ten úľ  a hlavou mi prebehli dlhé roky prežité za katedrou.  Niekedy ťažké, ale krásne.   Mala som rada svoju prácu, svojich žiakov, kolegov, zvláštny pach v triedach, ale čas sa naplnil  a treba ísť ďalej... Tešila som sa na tento deň dlho... Už som nevládala držať krok. Chcela som byť do konca dokonalá...Veľmi som chcela, ale síl už nebolo a ani chuti... Keď je človek unavený, už ho nič nebaví, začne mu všetko vadiť. Okrem školských povinností som mala za sebou aj ťažšie obdobie, keď som sa starala o maminku a potom prišiel 18. december a manželova roztrhnutá aorta s úspešnou operáciou. Túžila som byť s ním, chcela som, aby sme mali čas pre seba...

Teda konečne prišiel ten krásny deň... Začali pre mňa nekonečné prázdniny plné radosti, pohody a oddychu. A krásnych chvíľ s našimi nádhernými vnúčatkami. Mojej radosti nebolo konca-kraja. Potom už nastal vytúžený september. Vždy som túžila po dovolenke práve v tento mesiac, ale v školstve sa to nikdy nedalo. More to síce nebolo, ale manžel  dostal kúpele v Brusne. A tak som si vybavila pobyt aj ja , aby sme boli spolu. Boli to tri supertýždne a ja dúfam, že si niečo podobné ešte zopakujeme. Žili sme dosť uzavrete, ale pokojne, ako sa po operácii srdiečka. Prekrásne dni! Užila som si štyri a pol mesiaca nádherného dôchodku a myslela som si, že naše šťastie nikdy neskončí. Realita však bola oveľa krutejšia. V novembri ma seklo v krížoch. Spočiatku som to pripisovala tomu, že som zdvihla na chate dosku, ale až po troch mesiacoch som zistila, že to bolo úplne inak. Bolesť ma uložila do postele až tak, že sme museli zavolať pohotovostnú službu. Obvodná lekárka mi odporučila ortopéda. Keď som sa k nemu horko – ťažko „ doplazila“, liečil ma obstrekmi  a tabletkami proti bolesti. Keď ani to nepomohlo, odporučil mi rehabilitáciu. Ale to sa už blížili Vianoce a naše zdravotníctvo... Škoda mlčať! Nerada na toto obdobie spomínam. Som veľmi trpezlivý človek, ale to, čo som prežívala, bolo na hranici zúfalstva. Z postele som sa „hrabala“  minimálne 20minút, rekord  bol 35 minút. Manžel pri mne statočne stál, akoby mi chcel vrátiť moju starostlivosť spred roka, keď ju potreboval on. Podopieral ma, s mojou inštruktážou varil, pral, upratoval. A Vianoce? Snažili sme sa, aby boli ako predtým, ale bol to len slabý odvar... Dcéra prišla s plnými hrncami. Bola som jej vďačná, ale ani pečená kačka s kapustou a knedľou mi nechutili. Nevládala som stáť, ba ani sedieť pri stole. Celé dni a noci som presedela na gauči v obývačke, lebo som mala strach, ako vstanem z ľahu a s akými bolesťami budem zase zápasiť. Každý pohyb som si odplakala, tabletky nepomáhali. Vtedy mi moja priateľka odporučila maséra. Zavolala som mu a on ma začal hneď bez ohľadu na blížiace sa sviatky liečiť. Seragem, laseroterapia, akupunktúra, elektroliečba, magnetické banky, magnetoterapia, elektroakupunktúra, infrasauna. Pre mňa to boli kruté hodiny a len nádej, že sa mi stav zlepší, ma držali pri živote... Neskutočné utrpenie bolo zísť dolu schodmi, ale aj vyjsť hore. Tento človek ma úžasne povzbudil . Videl, ako trpím. Dával ma za vzor iným, ktorí k nemu chodili tiež. Keď som sa u neho po prvýkrát dokázala zohnúť a zdvihnúť uterák, myslela som, že snívam. Ale jemu to nestačilo.  Bez môjho vedomia konzultoval môj zdravotný stav s neurochirurgom Dr. Rusnákom z ružomberskej nemocnice, ba dokonca mi vybavil aj vyšetrenie u neho. Raz večer mi zavolal, že ráno o 7. hodine mám byť pred  jeho  ordináciou. Šli sme a začala ďalšia etapa v mojom živote.

Po vyšetrení mi oznámil, že je nutná operácia. Operácia? Nie, ja to vydržím aj bez rezania. Ešte nie! Dal mi termín o 10 dní. Pochopila som, že by som mala ísť. Niektorí ľudia by boli šťastní, keby sa im podarilo tak rýchlo dostať sa pod nože. Napriek tomu, že som už lepšie chodila, bolesti pretrvávali. Súhlasila som.  4. február /náš sobášny deň/ bol deň „D“. Ale všetko bol celkom ináč. Predoperačné vyšetrenia ukázali, že operácia nie je možná. Nikto mi nič nepovedal, nevysvetlil a ani som sa nenazdala a ocitla som sa na lôžku  na internom oddelení mikulášskej nemocnice. Vyšetrenie za vyšetrením, dlhé hodiny čakania a stále som nič nevedela. Ale tušila... Prepustili ma s tým, že o 3 týždne mám ísť do Martina. Že je zle, som pochopila, keď mi syn začal každý deň telefonovať a zakázal mi snoriť po internete. Jeho manželka , ktorá pracovala 5 rokov ako lekárka v ružomberskej nemocnici, začala konať , a tak som sa o pár dní ocitla na vyšetrení u pána primára MUDr. Kubalu. S malou dušičkou som vstúpila do jeho ordinácie. Privítal ma milý pán, vľúdny, kľudný. Od začiatku som mala z neho úžasný pocit. Verila som, že mi pomôže. Má dobré oči. Po odbere kostnej drene bolo všetko jasné. V kostiach samé blato. Početný myelóm. Zlá choroba. Pochytila ma hrôza, ale ani na sekundu som sa neopustila. Musím to zvládnuť. Musím sa vyliečiť! Veď predsa chcem vidieť rásť vnúčatká. Chcem ešte prežiť pár chvíľ s mojím manželom. Tak krásne nám je predsa  spolu! Na dôchodku je človeku úžasne, ak nie je príliš náročný a je zdravý. Ráno vstaneš, kedy chceš  a máš zarobené!=:) Často som tajne plakala... Niekedy som ani nevedela prečo. Slzy ľútosti nad sebou. Stačilo, aby som počula pesničku a nožičky by boli tancovali. My s manželom sme boli vychýrení tanečníci. Pretancovali sme celé noci na stužkových slávnostiach.

Nikdy som sa nepýtala, prečo práve mňa navštívila „ zlá choroba“. Je liečiteľná, hoci nevyliečiteľná. Vraj nie je dedičná. Dúfam, že je to pravda. Vraj som ešte mladá, povedal môj zlatý pán doktor, odborník na hematológiu  a do 65. roku veku sa dá urobiť transplantácia kostných buniek, ak zaberie chemoterapia. Začiatok novej cesty – novej nádeje,  na ktorú ma doviedol človek s veľkým Č – pán primár Kubala. A potom začal kolotoč... Každý týždeň chemoterapia. Velcade do ruky a každý druhý týždeň hodinová infúzia. Každý mesiac pamitor. Všetko  sa dalo vydržať. Horšie bolo to, čo som videla. Veľa mladých ľudí, bolesti iných. Naučila som sa nepočúvať... Bolelo ma vo vnútri moje vlastné utrpenie, hoci navonok som bola „ frajerka“. Môj optimizmus mi pomáhal prekonávať strasti. Ja to musím zvládnuť – to bolo moje tiché heslo, ale realita bola veľmi  veľmi krutá!

8 mesiacov. Týždeň za týždňom. Ružomberok, Mikuláš. A 24 schodov domov. Škriabala som sa ako opica hore zábradlím. Prizabila by som projektantov bytoviek, ktorí vymysleli byty bez výťahov. Odjojkala som každý schodík a bola som rada, že sa toho nedožila  moja maminka. Vypadali mi vlasy a zrazu som bola ako chlapček. Zobrali sme to s humorom. Kúpila som si parochňu , ktorá mi zdvihla sebavedomie. Málokto si všimol, že to nie sú moje vlasy. Manžel  vravel, že má druhú ženu – šibala. Psychické utrpenie je však len časť toho, čo trápi chorých ľudí. Keďže som nevládala chodiť, presvedčila som sa, ako málo si všíma spoločnosť telesne postihnutých ľudí. Napr. bez pomoci som nevládala zísť z chodníka na cestu, na WC – aj v nemocniciach – chýbajú madlá, všade je veľa schodov. Kto to zažil, vedel by napísať dlhú štúdiu. Po jednom vyšetrení v Ružomberku sme sa chceli zastaviť na salaši na Dechtároch. Horko – ťažko som vystúpila z auta tesne pri podchode a vtedy som pochopila, že sen o haluškách zostane snom. Zísť pešo dolu schodmi, prejsť popod diaľnicu a potom sa vrátiť späť bolo nad moje sily. Vrátila som sa naspäť do auta a plakala nad svojou bezmocnosťou. Takých chvíľ bolo viac...Radšej na to ani nemyslím! 8 mesiacov liečby a potom krásny úsmev na tvári pána primára. Výsledky  boli výborné. Mohla som ísť do B. Bystrice za pani doktorkou Králikovou kvôli transplantácii. Objednali sme sanitku, zobrala som si vankúšik pod chrbát, do jednej ruky paličku, druhou som sa chytila Palina a zase pretrpela všetky jamy na cestách. Ale vydržala som. Keď človek chce, vydrží veľa! Mojím šťastím bolo, že ma mohli zaradiť do transplantačného program, a tak som v novom roku prežila tri týždne na hematologickom oddelení v Banskej Bystrici. Odobrali mi z krvi moje vlastné bunky, zakonzervovali ich a po čase ich zase vrátili späť. Tomu však predchádzala zase chemoterapia. Vraj „ konská dávka“, povedala moja sesternica Majka, ktorá pracuje v lekárni, kde mi môj „elixír“ miešali. Na každú fľašku mi nakreslila usmiateho smajlíka. Sestričky sa čudovali, čo to má znamenať  a len ja som vedela, že je to pozdrav od nej. Milé! Nebola pri mne a predsa mi dodávala silu. Odber prebehol v pohode. Zlatý pán doktor Hudec i sestričky. S pánom doktorom sa už , žiaľ, nikdy nestretnem. V období, keď som bola na transplantácii, náhle a neočakávane odišiel tam, odkiaľ niet návratu. Moje vlásky sa zase pobrali „do večných lovíšť“. Našťastie som mala svoju „ prilbu“ v pohotovosti. Na izbe sme boli tri Márie – všetky s rovnakou diagnózou. Tie dve boli pre mňa veľkým povzbudením. Transplantáciu absolvovali už pred desiatimi rokmi a v nemocnici boli len tri dni na preliečení. Po ich prepustení som sa zoznámila s pani Helkou z Klenovca, ktorú čakal podobný osud  ako mňa. Zlatá žena. Dodnes sme v telefonickom kontakte a spolu sa tešíme aj z maličkých úspechov pri našej liečbe. Pobyt pri odbere bol len rekreáciou oproti tomu, čo ma čakalo. Ďalší mesiac v nemocnici. Keby som to bola vedela, neviem, či by som tak optimisticky vkročila na JIS-ku hematologického oddelenia. Zavreli ma na izbu, kde bol televízor a velikánska „škatula“, ktorá zakrývala celé okno. Kedysi to bol vraj filter, teraz už pár rokov bol nefunkčný. Mne však značne znepríjemňoval život, lebo vďaka nemu bolo v izbe stále šero. Pri umelom svetle sa nedalo čítať, lúštiť krížovky, o štrikovaní už ani nehovoriac. Každý deň nám dávali čisté pyžamo zaliate vo fólii z práčovne, väčšinou páskavé – pánske. Niektoré bez gombičiek, takže som ich nahrádzala leukoplastom.  No, na zbláznenie. Ale  povedala som si, tak ako už viackrát predtým, že vydržím. Našťastie fungujú mobily a napriek obmedzeniam povolili aj návštevy. A opäť chemoterapia a po pár dňoch „ návrat mojich buniek“ – transplantácia. Deň 0 /nula/. Prežila som v pohode. Horšie boli ďalšie dni. Nechutenstvo, vracanie, hnačky, infúzie celé dni a noci. Zuby som si nečistila poriadne skoro 6 týždňov, stále ma napínalo na vracanie. Nedokázala som nič prehltnúť, netvorili sa mi sliny. A k tomu zlé sny o všelijakých príšerách. Stáli pri mojej posteli a ja som ani nemukla, lebo som sa bála, že ak to spomeniem, odvezú ma na psychiatriu. Sestričky i všetci lekári však boli úžasní. Chápali ma, povzbudzovali, cítila som, že im na mne záleží. Môj ošetrujúci lekár dr. Múkera i pani Králiková mi vlievali najviac energie. Chodili síce zahalení, v rukaviciach a s rúškami na tvárach, ale oči sa im smiali. Až raz prišiel pán doktor len v bielom tričku a spýtal sa ma, či som si všimla zmenu. Samozrejme, že áno. Bol to deň, keď som bola v poriadku a mohli ma prepustiť domov. Hurááá!

Domov som prišla šťastná, ale zoslabnutá ako mucha. Do sanitky ma doviezli na vozíčku. Bála som sa, či vôbec vyjdem hore schodmi... Vyšla som... Nastalo 100 dní karantény. 100 dní obmedzenej stravy i obmedzení spoločnosti. Takmer nič som nejedla. Prežila som. Všetci ma podporovali. Moji najbližší –manžel a deti s mojimi vnúčatkami,sestra a brat s rodinami,  moje zlaté kamošky,verné kolegyne a mnoho známych, ktorí telefonovali alebo ma len nechávali pozdraviť. Keď som sa dostala niekedy v máji znovu na chatu, plakala som od šťastia. Bála som sa, či sa tam ešte niekedy vrátim...Je to môj živý zdroj energie. A potom prišli ďalšie kontrolné vyšetrenia v Ružomberku i v Bystrici a boli SUPER. Liečba zabrala! Teším sa a moji najbližší tiež. Opäť plnohodnotne žijem. Dostala som novú šancu. Mám chuť chodiť po výletoch, boli sme sa previezť loďou po Lipt. Mare, chystáme sa na pobyt vo Vysokých Tatrách, teším sa na nákupy. A verím, že ešte prežijem veľa krásnych chvíľ so svojimi najbližšími, že vystískam svoje krásne vnučky Miriamku, Alžbetku a Laurinku a vnúčika Jurka. Vždy som sa vedela tešiť zo života, ale dnes to vnímam oveľa intenzívnejšie. Som šťastný človek, mala som vždy šťastie na dobrých ľudí. Teším sa každé ráno, keď sa prebudím, ale aj večer, keď idem spať. Som vďačná za každé teplé ľudské slovo a ak som vždy rada okolo seba šírila úsmev, radosť a pohodu, tak teraz sa snažím ešte viac. Nemám rada ľudí, ktorí sú závistliví a šíria okolo seba nenávisť, ľahostajnosť, ba dokonca závisť. Spolu s manželom sme šťastní dôchodcovia. V pohode prežívame naše spoločné chvíle doma i na chate. Máme radi samotu, ale aj spoločnosť dobrých ľudí, ktorí nás obohacujú. Sú ľudia, vďaka ktorým je svet krásny už len preto, že sú. Za posledné tri roky sme prešli mnohými skúškami. Zažili sme veľa utrpenia a strachu, ale musíme veriť, že všetko bude dobré. Optimizmus lieči.

Môžeš mať všetko na svete a aj tak nebyť spokojný, ale keď budeš spokojný, budeš mať všetko na svete...